Nestihnem si ani uvedomiť, že odchádzam, že pol roka nikoho a nič na čo som zvyknutý neuvidím. Možno som sa s tým všetkým už rozlúčil keď sme sa snažili odísť po prvý krát. Znemožnil nám to sneh, ktorého bolo nad technické možnosti našeho Bratislavského letiska, čo si vynútilo niekoľko dňové meškanie.
Batoh a batožinu vyhodím pred dvere a ešte raz skontrolujem celý byt. Som doma sám. Vydýchnem si, zabuchnem dvere, zamknem všetky zámky a nahádžem veci do výťahu, možno trocha hlučnejšie ako je vhodne na túto rannú hodinu. Je 4:30.
Keď otvorím vchodové dvere nášho predpisovo klasického paneláku zima my vyrazí dych. Prebrodím sa smerom k parkovisku. Všade je snehu po kolená a stále padá ďalší. Akoby my opäť chcel znemožniť odlet.
Usmiaty Janík (taxikár-kamarát) mi pomôže nahádzať veci do auto a „padáme“. Janík mi dáva zopár zaručených rád ako zbaliť španielske dievča a kopec ďalších rád, ktoré mi skutočne umožňujú prežiť odchod. Počúvam ho a cez rameno sa pozerám na miesta kde by mal byť trenčiansky hrad. Sneží však tak husto že vidím iba zopár svetiel, ktoré za normálneho počasia zvýrazňujú jeho krásu.
Batožina putuje s auta do auta a ja si posledný krát podám ruku s kamarátom a sadám si do ďalšieho auta. Môj spolužiak (Jano) mi niečo hovorí ale akosi to všetko ide mimo mňa. S výrazu vytuším, že hovorí o tom ako sneží, a že je pravdepodobné, že aj dnešný pokus vyjde na zmar. Usmejem sa a potom sa nechám oddať únavou a za monotónneho zvuku Škody Felície 1,3 zaspávam.
Zobudím sa až pred letiskom. Je 6 hodín. Opäť vyťahujem kufre a vchádzame do letiskovej haly. Kopec ľudí a veľa hluku. Nenávidím masy ľudí. O chvíľu nás odbavia a po mojich otázkach či skutočne dnes odletíme sa na mňa zamestnankyňa osopí, že ako to môže vedieť. V duchu ju posielam po lopatu a odhŕňať pristávaciu dráhu.
Ešte sa prišla rozlúčiť spolužiačka s Bratislavy. Vytiahne ma pred halu a zapáli si cigaretu. Kecáme o hlúpostiach a vôbec mi nevadí ta prekliata zima aspoň tu nie je tak veľa ľudí. Objatie. Sľub, že sa vrátim celý a zdravý a potom už prechod colnicou a tranzitná hala.
Som nervózny. Sadneme si s Janom vedľa Španielsko-Slovenskej rodiny a trocha zmätene obaja počúvame ten jazyk. Pozriem sa na Jana a vidím v ňom to isté čo je skryté aj v mojich očiach. Strach. Dokážem to? Nesklamem svoju rodinu, profesorov a hlavne seba? Kašlať na to nech je to dobrodružstvo.
Presunieme sa k lietadlu. Po vzore mojej mamy skontrolujem predné koleso a pozriem sa do kokpitu na pilota. Taký malý rituál, ktorý vymyslela aby sa nebála lietať. Robím to iba zo zvyku. Nastúpime zadnými dverami. Poprosili sme aby nám dali lístky k oknu. Jano letí po prvý krát a tak chcel aj niečo vidieť. Mne je to celkom jedno lebo som opäť začal cítiť únavu. Zaistíme si bezpečnostné pásy. Lietadlo sa chvíľu pofľakuje po letisku a potom cítime trhnutie a zatlačenie do sedačiek potom ešte zopár nárazov a potom už iba mäkký let.
Ešte jeden pohľad na slovenskú zem. Zaspal som
Je 11. február 2006 a ja sa v spánku lúčim so Slovenskom.